Ako sa rozprávať o rakovine II
Pri rozhovore s chorým majme na pamäti, že je dôležité:
Byť vnímaný a pozorný poslucháč.
Aktívne počúvať čo nám pacient hovorí a snažiť sa porozumieť jeho pocitom, obavám, strachom, ale aj hnevom či zúfalstvu.
Otázky klásť opatrne a premyslene.
Niekedy sa stáva, že pacientov s rakovinou sa neustále niekto na chorobu pýta a oni sú z toľkých otázok už unavení.
Dávanie rád je pohybovanie sa na tenkom ľade.
Ak naozaj cítite potrebu, že chcete pacientovi niečo poradiť, spýtajte sa ho dopredu, či je to pre neho v poriadku, ak mu niečo poradíte. Keď vidíte počas vášho rozprávania nevôľu, radšej prestaňte. Nevyžiadané rady môžu pôsobiť nadbytočne a nežiaduco, ako stresujúci faktor.
O svojich pocitoch hovorte otvorene, ale nie príliš mnoho.
Ak sa príliš veľa času venuje tomu, ako sa vy cítite smutno, zúfalo, nahnevaný či bezradný, neprináša to pacientovi žiadnu úľavu ani pomoc.
TIP: Sú situácie, keď si nevieme rady, ako práve pri rozhovore s človekom s rakovinou. Vtedy niektorí začnú rozprávať a slová sa z nich valia ako vodopád, lebo z rozpakov, že nevedia čo povedať, hovoria ľudovo povedané „dve na tri“, Vtedy je dobre prestať rozprávať, zastaviť sa a pokúsiť sa upokojiť. Položte si ruku na brucho, tri krát sa hlboko nadýchnite a vydýchnite. Spomaľte v myšlienkach a až potom začnite opäť hovoriť.
Rozprávať sa aj o inom ako o rakovine.
Hovoriť aj o iných témach pomáha udržiavať akúsi rovnováhu so životom. Pozor pri tomto, aby sa pacient ešte viac nerozrušil. Tento druh rozhovoru má byť o záujmoch, o tom čo pacienta baví, čomu sa v živote venuje.